blok

Moja cesta z Pluta do Kopanu a naspäť / časť I.

Na moje cestovateľské zážitky z Nepálu spred dvoch mesiacov myslievam každý deň. Pri rannej meditácii sa vždy aspoň na chvíľu zatúlam do zákutí budhistického kláštora Kopan, spomienka naň a na množstvo tibetských mníchov, ktorí tu našli svoje útočište, mi pomáha vyvolať môj vlastný vnútorný pokoj. S ním sa ľahšie presúvam z lotosového sedu ku realite každodenného života. K ranným správam, ktoré bývajú často nemilosrdné. V posledných dňoch žiaľ priniesli i smutné informácie o Nepálskej zemi, strašnom zemetrasení, krutom počte obetí… Týmto písaným textom sa za ne modlím, a verím, že ním vykreslím aspoň zlomok krásy nepálskych zážitkov, ktoré nemôžu zapadnúť prachom. Ani u mňa, ani u iných ľudí, ktorí kláštor Kopan niekedy navštívili (alebo čiastočne navštívia čítaním nasledujúcich riadkov). Píšem v nich o viere a o ceste. A verím, že Nepál bude čoskoro na ceste k uzdraveniu.

20150303_125721

Moja cesta z Pluta do Kopanu a naspäť / časť  I.

Neviem ako uviesť tento itinerár, skúsim teda začať detstvom. Nezačala som môj životný príbeh práve v najlepších podmienkach. Môj otec zomrel keď som mala 7 rokov, život bez neho bol prirodzene pre celu rodinu ťažký, ale zvládli som to. Veľa som sa učila (nie zrovna v škole) a pracovala som, až som vyrástla, celých 175 centimetrov ženského tela, vládzem sa ľuďom dívať priamo z očí do očí a niekedy mám z toho aj radosť. Dnes mám 32 rokov, hlavu a srdce plné zážitkov. Už dávno nemusím pracovať „odnevidímdonevidím“ aj keď pracovať stále musím, lebo chcem. Každý deň je pre mňa výletom, splnila som si sen pomáhať druhým, píšem a veľa čítam, kúpila som si klavír, na ktorom neviem hrať, som šťastná, rada sa smejem. Neberiem samú seba nejak extra vážne, veď kto to je vlastne tá Kristína Baluchová …(okrem mojej mamy!)? S každým nádychom meniaci sa človek, veľa tu toho nenapolemizujeme.

Teda celkom príjemný let. Až na tú vieru.

Chýba mi viera. Príšerne, a každý deň. Viera v to, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí.

Prosím, nevnímajte to ako tragickú úvahu. Sedím tu pokojne s úsmevom na tvári, mám sa dobre. Len  mi to vŕta v hlave. Predtým, než som začala takto rozjímať, skúmala som „to“ z rôznych strán. Študovala som, často som sa vracala k slovám známeho humanistu A. Maslowa o tom, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí, len frustrácia z ich nenaplnených potrieb ich tvaruje smerom, ktorí mne často vyráža dych. Veľa som čítala, radila sa so svojimi mentormi, v knižnici či v bare. Jedinú VIERU, ktorú zatiaľ mám, predstavuje moja kamarátka z detstva…akokoľvek ju mám rada, žiaľ to nestačí.

Mojím riešením predtým, než všetko toto rozlúštim, bolo založenie Pluta, neziskovej organizácie, poeticky opisovanej ako priestor pre ľudské puto, pomáhajúcej ľuďom s telesným, mentálnym, či sociálnym hendikepom.  Mala som, a stále mám, potrebu urobiť aspoň niečo, a nie len mudrovať a čakať.

S tou vierou s malým v by to  bolo všetko jednoduchšie. Nemám však  inú možnosť než ísť i bez nej. Je mi ľúto čudných ľudí, ľudí osamelých, chorých, smutných, starých, samých, chudobných. Keby som neurobila nič, praskla by mi z toho hlava. Musíme si predsa pomáhať. Veď koľko ľudí na svete má také šťastie, ako ja, koľko z nás sa narodí „all inclusive“?  A čo všetky tie vojny, nenávisť…? Kto pomôže obetiam a slabším, kto iný než my, ľudia, ktorí máme svoj počítač a internet a vzdelanie a prácu a pitnú vodu, by sa nad tým mal zamýšľať?

Množstvo ďalších ťažkých otázok si nechávam radšej pre seba, píšem tieto riadky s čistou mysľou po návrate z milej cesty. Na krku s mojim nomen omen (Kristína znamená kresťanka) som sa z môjho prechodného bydliska v moslimskej krajine vybrala do budhistického kláštora Kopan v Nepálskom Káthmandú. Prečo? Lebo som chcela chvíľu počúvať o láske, o súcite, o mieri, a o tom, či to ľudí vôbec ešte zaujíma.

Díky Nietzsche za Tvoje “kto vie prečo, vie aj ako”. Veľa som nad tým rozmýšľala.  Bolo by teda pekné vtesnať moju zvesť  do súvislého textu, bude však pravdivejšie uviesť pár zápiskov a vlastný sumár z môjho „kávového“ denníka. Opäť raz totiž nie je dôležité to, kam sme prišli, ale ako sme k tomu dostali.

IMG_2231

Hnev. 

Budhisti hlásia lásku na všetky strany, a ja prvé dni tejto „školy života“ spomínam na môjho psychoterapeutického guru, ktorý hlásal, že treba hnev prejaviť, že niektoré vzťahy najlepšie uťať poriadnou hádkou. S láskou tiež spomínam, ako vyskakoval 2 m do výšky aby mi ukázal, akou bránou mám ľudí poslať do pekiel, ak ma zlostia. Je to ľudské? Pomôže mi to? Pomôže to tomu druhému?

(Nie, nie je to nezmysel, ja sama slúžim ako ilustrácia jeho pravdy: nikdy som si nedovolila sa na niekoho rozčúliť. Svoj hnev som skryla do útrob môjho ja, ale tým nevymizol. Ostalo mi s ním kopec roboty. Budhisti však neučia toto, tutlať v sebe zlosť, učia správnemu prekladu. A zrazu – vyberiem povrchný príklad – vidím v chlapíkovi, ktorý mi s Plutom chcel pomôcť tak, že sa najprv stretneme „u neho večer doma“, zrazu v ňom vidím veľmi osamelého a smutného chlapca, ktorého mi je ľúto.)

Môj hnev je len skrytý strach, pretne moje myšlienkové pochody vedľa sediaca členka v diskusnej skupine, a ja šípim kúsok pravdy, nad ktorou sa chcem ešte zamyslieť. Je to vraj ako s ohňom v dome – ako prvé ho musím začať hasiť, nie naháňať toho, kto mi dom podpálil… a tu si ako bývalá letuška spomeniem, že sme v lietadle venovali veľkú pozornosť práve umiestneniu hasiacich prístrojov. Vždy museli byť poruke, nesmeli byť ničím zahádzané. (Pekne stupídne prirovnanie, ja viem, ale takáto  symbolika mi hovorí, že mám kdečo riadne prikryté. Ak chcem mať môj pokoj, tú kôstku môjho ja, bližšie po ruke, mohla by som zorganizovať povedzme malé jarné upratovanie…?)

 IMG_2200

Všetko v pravý čas krát dva  („For everything there is a reason and a season.“)

Páčia sa mi tie ranné modlitby, ten hrubý, temer jednotný hlas mníchov, ktorý mi pripomenul čuduj sa svete drumbľu. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to slovo veru, a ešte druhú chvíľku potrvalo, kým som pomenovala ďalšiu larvovanú emóciu. Chýba mi domov, veru tak. Chýba mi môj bratislavský byt, chýba mi vôňa prichádzajúcej jari, ktorá už tento rok asi aj odišla, chýba mi pani za pokladňou v Tescu… Prekladám tento spleen na inokedy (aj to sa niekedy dá), chcem byť duchom prítomná tu a teraz. Je 8:50, sedím v kaviarni, okolo mňa asi osem mníchov, smejú sa, jeden lúpe vajíčka natvrdo, vonku stále prší. Pani vedľa už desať minút vedie anglickú konverzáciu s mníchom, o slnku a svite, po anglicky nevie. Už mi ani nie je taká zima.

Nakreslila som si dnes malý graf toho, čo zamestnáva moju myseľ. Práca, vzťahy, somariny, obavy. Tie by vyhrali voľby. Rozpitvala som ich na menšie kúsky a vyčlenila som si to, čo chcem „let go“. Zbaviť sa pripútania, to je ono! Podľa budhizmu to spôsobuje najviac utrpenia. Dostala som tip predstaviť si predmet mojej túžby len ako vedro mäsa a kostí. To je celý človek. Trošku ma z tej predstavy napína, ale chcem mať myseľ otvorenú. Prečo neskúsiť? Pani s mníchom odchádza, má kabelku, je to v kláštore trochu bizarný pohľad, ale čo mňa do toho.  Tak na to myslím, vedro mäsa a kostí, vedro mäsa a kostí, vedro mäsa a kostí. To som napokon pre niekoho aj ja. (Nielen pre niekoho, zaťukám si dodatočne na čelo.)

Poobede čítam v knižnici tri náhodné texty, všetky tri o tom, že všetko sa deje z nejakého dôvodu. Dodávam, že pravý dôvod v pravý čas. No dobre, v angličtine sa to rýmuje, je to presvedčivejšie, darmo sa budem teraz unášať mojim pseudoobjavom. Stačí si to zapísať za uši (rodný jazyk 1:1!). Som tu a teraz, na správnom mieste v správny čas, lebo budhisti hlásia, že treba byť k druhým dobrí a láskaví. To som predsa vždy chcela. Môžem pracovať s mojimi pripútaniami, očakávaniami, s meditáciou, ktorá je pre moju rozháranú myseľ lákavou výzvou. Na margo toho uvediem ešte  peknú myšlienku vietnamského mnícha s nezapamätateľným menom:

„Pocity prídu a odídu

Ako oblaky na veternom nebi

Uvedomelé dýchanie je mi kotvou.“

 
IMG_2217

KARMA  & Mindfulness

Moslimovia tvrdia, že na obidvoch ramenách nám sedia anjeli. Ten vľavo zaznamenáva všetko zlé, čo porobíme, ten napravo naopak dobré skutky, a dúfame, že ten pravý je ten pravý (a väčšmi zaneprázdnený). Rovnako v budhizme karma nepustí – ako som posledne videla vtip na sociálnej sieti, karma je zadara. Pijem moje ranné kafe a rozmýšľam nad zmyslom môjho života, nad tým, čo ma najviac teší, možno je to uchopiteľnejšie než som čakala.

Včera večer som skoro umrela od hladu, počasie stále trucuje a ja mrznem. Vedľa mňa sedí dievčina so zápalom stredného ucha, slabo počuje. Sústrastne ju tľapkám po pleci, ona sa usmieva, hovoriac „my spirit is high“. Hm, a ja tu naozaj píšem niečo o momentálnom stave podnebia.

Prečítala som celú knižku toho vietnamského mnícha (volá sa Thich Nhat Hanh! Poprosím vyslovovať ako šťekot smutnej kólie).  GATHAS, akési malé milé básne, nám pripomínajú byť prítomní v každom momente. Ráno, keď si čistím zuby, myslím na to, že budem dnes hovoriť „čisté“ slová. Keď sa dívam na ružu, viem, že zhnije, vyhodím ju do smetí, ale tie neskôr vytvoria kompost, ktorý bude slúžiť na to, aby vyrástla nová ruža. Vytvorme si milú pripomienku semafór alebo značku STOP, ktorá nás prinavráti k tomu, že sme „tu a teraz“. Ach, to je pekné, uvedomujem si, a smejem sa na spomienke na moje začiatky s „midnfullness“, nadobudnuté počas psychoterapeutického výcviku v kognitívno-behaviorálnej terapii: Mlčky sme kráčali lesom, a prvé slovo, ktoré mňa, aj všetkých ostatných, vyrušilo z hlbokého rozjímania, bolo práve moje. Doritihad!!! Presne týmto výkrikom som ukončila moje sústredenie a rýchlo som odskočila z mojej spirituálnej cesty. Lebo ak má prinášať takéto plazy s cikcakovým chrbátom, skôr než mindfullness dosiahnem infarkt.

Napäť k osudu: Dnes sme sa učili o karme, o tom, že nemáme zabíjať, zbíjať, klamať. Práve keď som sa začala zamýšľať nad tým, či si to ľudia niekedy nepredstavujú ako dáky pokus o barter typu ja vynesiem susedovi 5x  smeti a za to vyhrám  1x lotto, dostala som karmickú príučku o duchaprítomnosti. Čakal na mňa totiž tento krásny príbeh:

Sedí za mnou chalan, ktorý má vždy dobré otázky. Páči sa mi, tak ľudsky, vidím na ňom, že rozmýšľa nad tým, čo počuje, žiadny tupý „prijímač“. Dnes sa zastal Robina Hooda (!!). Obhajoval jeho úmysel, že síce kradnúť je proti „prikázaniam“ , no Robin Hood kradol preto, aby pomáhal ľuďom v núdzi. „Viete, mne veľmi záleží na karme Robina Hooda, lebo však on to myslel dobre, chcel pomôcť chudobným…“, hovoril s úsmevom, a ja som sa zas musela usmiať nad jeho milotou a myšlienkovými pochodmi. Normálne by som ho objala od tej lásky keby som nevedela, aké ťažkosti môže spôsobiť objímanie cudzích mužov. Ostalo mi len mierne sa pootočiť, žmurknúť na jedného z jeho “anjelov” a usmiať sa na neho. Lebo úsmev je základná menová jednotka dobrej karmy.

20150305_133144

 

(pokračovanie nabudúce)