Esemeska s textom ‘Hlucháň nie je hluchý‘ mi naskočila na displeji hneď potom, čo som prijal od Milana aj nejakú fotku. Niekedy som bol z tej mobilnej, presnejšie mobilovej komunikácie už taký otrávený, že by som ten svoj prístroj najradšej hodil niekam do kúta… Ale musel som uznať, že za momentálnych okolností to urobiť určite nemôžem. Po prílete z Egypta som bol trochu unavený, ale prišla sobota, deň Ivankiných narodenín, a najmä prvý deň kurzu lietania na vetroňoch na blízkom letisku Boleráz. To som nemohol prepásť. Hodil som do seba pár šálok silnej etiópskej kávy a šiel ju s radosťou sprevádzať.
Milanova fotka v správe zobrazovala mamu Matildu, ktorá mala obrovské šťastie – natrafila totiž na Hlucháňa Hôrnehopriamo v teréne. V strednej Európe čoraz menej častý jav, aj pre nezodpovedné počínanie nás, ľudí. Vták sa jej, napočudovanie, vôbec nezľakol. Matildinej kolegyni sa tak podarilo urobiť im fotku ako z pohľadnice.
To už si tam? Odpísal som rýchlo Milanovi.
Najprv som na displeji telefónu uvidel iba tri vlniace sa bodky. To znamenalo, že Majlan odpisuje. Potom bodky na chvíľu zmizli, potom sa opäť objavili. Vyzeralo to na komplikovanú odpoveď. Vzápätí mi začal v ruke telefón zvoniť, a ja som sa hlasno rozosmial.
„Nechce sa ti písať, čo?” opýtal som sa môjho obľúbeného dlháňa.
„Áno, presne tak. Povedal som si, že ti radšej rýchlo cinknem.”
„Tak teda ako, už si v Tatrách?”
„Nie,” odvetil Milan. „Idem až zajtra. Preposlal som ti len maminu, teda Matildinu fotku, lebo tá sa tam už udomácnila… Inak dejú sa tam zaujímavé veci. To ale už asi tušíš sám.”
„No daj…” povzbudil som kamaráta.
„Začali s tým mapovaním terénu. Mama, ach, teda Matilda. Nikdy neviem, ako ju mám pred tebou volať… No veď neva. Keď teda začali mapovať ten terén, prišli na zvláštne veci. Kolegyňa mamu upozornila na to, že hlucháň žije najmä v ihličnatých či zmiešaných lesoch. V tomto regióne sa vyskytoval najmä tam, kde bolo dosť smrekov… No a práve tie sú teraz najviac ohrozené výrubom.”
„Počkaj, takže ty hovoríš, že niekto rúbe najmä smreky? Tušíte aj, prečo práve tie?” vyzvedal som sa a periférnym videním si všimol čudného chlapíka, ktorý zaparkoval hneď vedľa môjho auta. Stále som totiž stál na parkovisku pred bolerázskym aeroklubom, netrpezlivá Ivanka si z kufra vykladala a následne ukladala späť nejaké veci.
„Kvalitné drevo….” počul som Milanove slová.
„Ahá. To znamená, že je to starostlivo vybraté a určite na objednávku! Že niekoho zaujímajú iba statné smreky, lebo potrebuje práve ich kvalitné drevo… Už len zistiť, kto a za akým účelom…”
„Strýko, poďme už!”
zasiahla do nášho rozhovoru Ivanka a ja som Milanovi vysvetlil, že už dlhšie nemôžem telefonovať.
„Jasné, chápem. Ozvem sa zajtra, keď budem na mieste činu,” povedal Milan a zložil.
Trošku ma pri jeho slovách zamrazilo.
Miesto činu, brr. Dúfam, že to nemyslel doslovne. Nedobrovoľných stretnutí so zločinom mám na svojom konte už pomerne dosť.
Pridal som do kroku, aby som dohnal Ivanku, ktorá by sa do toho aeroklubu asi najradšej rozbehla. Za plotom som uvidel pár vetroňov, dve jednomotorové lietadlá a musel som sa zazubiť ako malý chalan. Aeroklub, lietadielká… Ach, hneď sa tu cítim ako doma!
Knižku si môžete kúpiť ihneď v našom eshope: